Vlado Mrázik nám pomáha nájsť vo veciach tretí rozmer. Čo všetko má mladý architekt na Slovensku a v zahraničí za sebou, čo ho inšpiruje a čo v kariére ešte len čaká sa dozviete z nášho rozhovoru.
Študoval si na VŠVU – katedra architektonickej tvorby. Čo ťa na škole najviac bavilo?
Určite ateliérová tvorba. Myslím, že voľnosť semestrálnych zadaní poskytovala široký priestor pre osobný kreatívny rozvoj. Každý si volil sám, aký postoj k téme zaujme, prípadne aké nástroje či už digitálne alebo haptické, použije na stvárnenie svojich nápadov. Pri záverečných obhajobách tak človek mohol čítať z projektov ako kto myslí a tvorí.
Čo ťa počas štúdia najviac ovplyvnilo?
Asi sa to nedá zhrnúť na jednu konkrétnu vec. Skôr by som povedal, že celý zážitok štúdia na akademickej pôde na mne zanechal doživotné následky (smiech). Ľudia na katedre fungujú ako otvorená komunita. Často sa o svojich projektoch a nápadoch medzi sebou bavia. Človek trávi množstvo času v spoločnom ateliéri, neuteká po skončení prednášky hneď domov. Za veľký bonus tiež považujem princíp vertikálneho ateliéru, kde študenti rôznych ročníkov zdieľajú ateliér. Pri práci v tíme vzniká zaujímavá situácia, kde musia oscilovať medzi niekoľkými názormi a prístupmi. Človek sa tým trénuje v komunikácii a presadzovaní svojich nápadov. Približuje sa to tomu, čo následne zažíva v reálnom pracovnom živote.
Pracoval si už popri štúdiu?
Áno privyrábal som si prácou pre ateliér Idealarch. Robil som najmä modeling assetov do scén v 3dsmaxe a nejakú pomocnú robotu vo Photoshope. Neskôr som tú spoluprácu musel dočasne prerušiť kvôli stáži v Miláne, ale dodnes sme v pracovnom kontakte.
Aké bolo pre teba po škole stretnutie sa s realitou?
Myslím, že to nebolo žiadne terno. Na kvantum roboty a nadčasov som bol zvyknutý už zo školy, takže po pracovnej stránke som až takú facku – ako možno iní rovesníci, nedostal. Skôr ma zaskočilo, aké neuveriteľné množstvo byrokracie a iných povinností je spojených so začatím podnikania.
V čom sa líši práca v školskom ateliéri od toho vo firme?
Určite je to rôzne od prípadu k prípadu, ale myslím, že to záleží najmä od veľkosti ateliéru. V malých ateliéroch funguje väčšinou každý ako“generalist“ a robí od pôdorysov až po kávu – podobne ako počas školy. Vo väčších sa práca výrazne distribuuje, čo na škole funguje iba v menšej miere pri práci v tíme. Osobne som si týmto prešiel postupne. Začal som pracovať pre dvojicu mladých architektov fungujúcich pod názvom Nextwork. Spočiatku sa robilo najmä pre slovenských klientov, neskôr sa ateliér preorientoval na produkciu pre spriatelenú dubajskú projekčnú firmu ae7, vďaka čomu sa mierka projektov exponenciálnou krivkou vyšvihla.
Ako prebiehal tvoj tréning? Na čo si sa zameriaval?
Keď som nabehol do pracovného procesu, začal som úplne od piky. Vyrábal som fyzické modely architektúry pre niekoľko projektov. Neskôr všetky možné grafické činnosti v 2d softwaroch s občasným načuchnutím do samotného navrhovania. Napokon som sa dostal k 3D grafike. K nej som inklinoval už od prvých ročníkov vysokej školy.
Ktoré sú tvoje obľúbené pracovné nástroje?
Z tých digitálnych jednoznačne 3dsmax a Photoshop. Inak ceruzka + papier stále patria k najrýchlejším spôsobom prenosu myšlienky do hmotnej podoby. V poslednej dobe som si tiež obľúbil grafický tablet.
Povedz nám niečo o projektoch, na ktorých si po škole pracoval. Sú vôbec niektoré na Slovensku?
Pracoval som na niekoľkých zaujímavých projektoch menších, stredných aj väčších mierok pre slovenských klientov. Za zmienku stojí práca na projekte filmových štúdií v Jarovciach. Práca pre Dubaj je zas z úplne iného súdka. Robil som set vizuálov pre mnohé obchodné domy, rezidenčné komplexy, hotely, aj masterplány z vtáčej perspektívy. V tomto duchu sa moja spolupráca s Dubajom nesie aj naďalej.
Prečo je to podľa teba tak?
Množstvo dubajských projektov oproti slovenským je dané najmä trhom. Dubaj je neuveriteľne rýchlo rastúca a vyvíjajúca sa ekonomika. Projekty sa v porovnaní so slovenskými hýbu šialenou rýchlosťou a stále je ich veľké množstvo, takže o robotu nie je núdza.
V čom je pre teba iné pracovať na projekte luxusného hotela v Dubaji oproti bežnému projektu doma s rozpočtom pri zemi?
Netreba sa nechať oklamať zdaním, že solventným klientom z Dubaja nevadí rozhadzovať peniaze. Aj keď sa dbá na luxus a drahé materiály, často je mnoho rozhodnutí podriadených čisto finančnej efektivite. Zásadný rozdiel je však v mierke, v ktorej sa človek naučí uvažovať. Kým pri riešení interiéru alebo rodinného domu ma musí zaujímať každý detail, pri navrhovaní celých obytných štvrtí až urbanizmov človek uvažuje v zónach, bulvároch a celkovej infraštruktúre.
Znamená väčší rozpočet ľahšiu prácu pre architekta?
Ľahšiu prácu pre architekta/dizajnéra/vizualizátora znamená najmä osvietený klient. Žiaden rozpočet nezachráni vašu motiváciu ak máte zviazané ruky. Akýkoľvek projekt môže byť pretavený do zaujímavého diela ak funguje komunikácia a klient má dôveru v to, čo robíte. Osobne sa rád snažím do svojich vizuálov zapracovať nejaký príbeh. Verím, že ak človek uvidí istú dávku naratívnosti vo vizualizácii, podprahovo k nej bude inklinovať viac, ako ku sterilnej, všade dokonalo nasvietenej architektúre obklopenej bezduchou štafážou. Môžu tak vzniknúť úžasné kusy cg-artu. Mnohokrát tomu však tak nie je. Myslím, že človek pracujúci v kreatívnej sfére často nemá ten “luxus”, kde by klient necítil potrebu diktovať mu postup práce. Keď ležím u zubára, tiež mu nehovorím aký ma zvoliť vrták. Prišiel som za ním preto, lebo dokáže niečo, čo ja nie. Toto je však nevyčerpateľná téma na pivo s ľuďmi z fachu.
Ako vnímaš dopyt po kvalitnej architektúre na Slovensku?
Myslím si, že sa to začína uberať správnym smerom. Ľudia architektúru vnímajú. V konečnom dôsledku všade nás obklopuje. Veľké projekty meniace panorámu mesta vidí a rozoberá široká verejnosť, či už laická alebo odborná. Stačí si pozrieť udeľovanie cien CE∙ZA∙AR a človek zistí, že aj u nás sa nájdu klienti ochotní podieľať sa na vzniku zaujímavej architektúry. Treba, ale jedným dychom povedať, že stále bohužiaľ platí príslovie: “dobrého veľa nebýva”.
Myslíš, že sa robia poriadne veci aj u nás?
Určite áno, ale verejnosť o nich toľko nepočuje. Ľudia sú skôr naučení pofrflať si večer pri telke nad ďalšou haraburdou čo niekde vyrastie. Sympatickým príkladom je vyhlasovanie architektonických súťaží na dlhodobo otázne zóny v Bratislave, ako napríklad nedávna súťaž na rekonštrukciu Cvernovky.
Čo si myslíš o nových projektoch, ktoré sa stavajú v Bratislave?
Osobne mi najviac imponujú tie, ktoré okrem vlastnej parcely uvažujú aj v širších súvislostiach a nad vplyvom na svoje okolie. Projekt Eurovea napríklad integroval prístup k Dunaju a plynulo tým naviazal na nábrežie. Stále sa ale máme čo učiť o práci s verejným priestorom. Ten považujem za najväčšiu slabinu Bratislavy, keď nerátam hlavnú vlakovú a autobusovú stanicu. Stačí si napozerať prácu dánskeho urbanistu Jana Gehla a človek si uvedomí, že máme čo doháňať.
Potešilo ťa, že bude mať Bratislava projekt od Zahy Hadid?
Je výborné, že sa oslovujú do súťaží aj zahraničné ateliéry. Postupne sa tým snáď potlačí ten jednostranný pohľad, že všetko od slovenských developerov je a priori zlé. Na našej scéne ide určite o zaujímavý development a som zvedavý na jeho realizáciu, ale myslím si, že na pomery štúdia Zahy Hadid, ide skôr o priemer.
Čo si myslíš o úrovni architektúry v susedných Čechách? Máme podľa teba čo dobiehať?
Nemám taký prehľad o súčasnej architektúre v Čechách, preto si netrúfam hodnotiť a porovnávať. Z osobnej skúsenosti môžem povedať toľko, že hlavné mesto Praha je pre mňa nádherné. Množstvo romantických uličiek a najmä citlivo zachovaný pôvodný charakter mesta. V tomto smere, myslím tým pamiatkársku ochranu, máme určite čo dobiehať.
Aký máš názor o pestrých fasádach v našich mestách a obciach? Neprekáža ti to?
Niekedy keď sa veziem cez Karlovu ves v Bratislave, mám pocit, že niekto rozdával zadarmo vedrá s farbou. Tak to dopadne keď o tom rozhodujú na domových schôdzach laici. Tu demokracia očividne nie je ideálnym spôsobom vlády.
Už v Čechách sa dá pozorovať väčší cit pre zachovanie tradičnej vidieckej architektúry. Myslíš, že by tu mali u nás platiť nejaké obmedzenia?
Myslím, že istý level regulácie by sa mal dodržiavať nech sa z vidieckej panorámy postupne nestane prehliadka eklektizmu.
Bratislava sa mení neuveriteľných tempom. Ako vnímaš zmenu urbanistického riešenia mesta?
To je veľmi komplexná otázka. Keby som mal vypichnúť jedno silné pozitívum, bude to snaha koncentrovať projekty s výškovými stavbami do spoločnej zóny okolo Čulenovej a Landererovej ulice, namiesto náhodného roztrusovania po mape. Začína sa tým tvarovať panoráma mesta. V spomínanej zóne má stáť práve aj development od Zahy Hadid.
Často nám pomáhaš pri 3d vizualizáciách a tvorbe konceptov, baví ťa spolupracovať s digitálnou agentúrou?
Samozrejme, baví. Najmä je to pre mňa skvelý únik od každodennej rutiny archvizu.
Čo očakávaš od spolupráce s kreatívcom z reklamnej agentúry?
Takáto spolupráca človeku rozširuje obzor v zmysle predstavivosti. Dobrý branding je často plný skvelých grafických prístupov či trefných sloganov. Toto všetko sa niekde v hlave zachytáva a človek to potom podvedome v budúcnosti recykluje. Podobne, ako slovnú zásobu, keď číta množstvo dobrých kníh.
Ako agentúra spolupracujeme s architektom pri rôznych projektoch, napríklad pri riešení koncepcie predajní alebo navrhovaní exteriérov budov. Akú úlohu tu podľa teba zohráva branding?
Myslím, že tu nastáva úplne prirodzený cross-profession. Branding sa už stáva interiérovým designom a vice versa.
Mal by dizajnér pri väčšom projekte re-brandingu konzultovať svoj zámer s architektom alebo interiérovým dizajnérom?
Tá otázka by sa dala položiť aj opačne. Teda či by interiérový dizajnér/architekt nemal pri riešení podobných priestorov, prizvať na spoluprácu človeka so skúsenosťami v brandingu. Ak by taká spolupráca neviazla na komunikácii, mohli by sa tým navzájom kreatívne obohatiť.
Teraz trochu odbočím, kde hľadáš inšpiráciu?
Vždy ma bavilo tvoriť, kresliť, niečo formovať. Fascinujú ma práce concept-artistov a environment matte-painterov ako sú Martin Deschambault, James Paick, či Donglu Yu. Dokážu jednoduchým gestom, kompozíciou či farbou navodiť neuveriteľnú atmosféru. Často chodím pre inšpiráciu na stránky ako cgsociety.org, artstation.com, cgplus.com. Zvykne sa u mňa prejaviť aj choroba z povolania, keď sa na dovolenke zapozerám na rôzne prírodné či mestské scenérie, svetelné podmienky alebo materiály. Nafotím si to a celú dobu uvažujem ako by som daný efekt dosiahol digitálne v 3d/2d.
Čo robíš, keď potrebuješ vypnúť?
Ideálny spôsob je pre mňa šport a hudba. Posilňovňa, bicykel, korčule, lyže, gitara…vlastne čokoľvek. Človek totálne vypne a zároveň tým urobí niečo pre svoje zdravie win-win. Musím sa priznať, že som tiež vášnivý hráč, preto inklinujem k tematike počítačových hier a svetov, ktoré sa pre ne vytvárajú. To je scéna, ku ktorej som z profesionálneho hľadiska zatiaľ nemal možnosť pričuchnúť, ale je pre mňa určite pútavá.
Ako vyzerá tvoj ideálny pracovný deň?
Vstanem, najem sa, žiadne dodatočné korekcie od klienta neprichádzajú. Môžem nikým nerušený „makať“ celý deň.
Recept na dokonalú dovolenku?
Zhruba pred tromi rokmi sme s kamarátmi objavili čaro surfingu. Odvtedy každý rok chodíme niekam do exotiky zažívať kultúrny šok a užívať si fantastické vlny. Zatiaľ poslednou destináciou bola Srí Lanka. Vrelo odporúčam.
